Marta Sládečková: Nie som Sladká zo sitkomu

Mám sa dobre, dnes to možno znie opovážlivo… Mám pocit, že som sa trošku upokojila, lebo ja som bola vždy také slnko na rozdávanie.

Som, ale človek časom začne šetriť energiou. Už sa nerozdávam tak ako kedysi. Zistila som, že energiu by sa mi zišlo niekedy uchovať. Lebo CD, kde si človek ukladá všetky stresy či smútok – ani mne totiž nie je vždy veselo -, je čoraz plnšie a môže sa to odraziť inde, aj na zdraví. Napríklad mi nedávno zistili vyšší cholesterol. Nechápem to, lebo len málokto sa stravuje tak zdravo ako ja. Zdá sa však, že to nie je len o strave, ale aj o stresoch, úplne bez nich sa však žiť nedá.

Samozrejme, strach o svojich blízkych, najmä o maminku. Začalo sa to asi pred rokom, keď si zlomila krčok stehennej kosti. Až do osemdesiatky sa o seba starala sama. Sestra jej kúpila jednoizbový byt vedľa svojho, bolo to výborné, ak mala chuť, mohla k nej kedykoľvek zájsť, ak nie, vychutnávala si pokoj. Po tom úraze sme ju však museli presťahovať do súkromného zariadenia pre seniorov v Cíferi. Starajú sa tam o ňu výborne, je to krásne zariadenie, no začiatky boli ťažké. Bola to pre ňu hrozná zmena, ťažko znášala fakt, že musí žiť medzi cudzími ľuďmi, v cudzom prostredí. Mama bola celý život taký „generál“, vždy muselo byť po jej, teraz sa však musí spoliehať na nás a na iných ľudí, na čo nebola zvyknutá. Aby nemala pocit prázdna, vyárendovali sme si so sestrou čas a pravidelne ju tam navštevu jeme. Kvôli tomu som sa zriekla niektorých projektov. Povedala som si, že mama je len jedna, a bolo by mi to ľúto, keby som ju zanedbala pre nejaký seriál.

Nie, určite nie. Ono je to už raz v živote tak – človek má obdobia, keď je na výslní, a potom obdobia, keď už na tej obrazovke toľko nie je. Uvedomila som si, že to vôbec nevadí, naopak, mám zrazu väčší pokoj a čas na iné veci. Na svojich kolegoch vidím, že majú toľko práce, že nič iné nestíhajú. Potom sa nestačíme diviť, že jeden skolaboval, druhý leží už týždeň v nemocnici a tretí je na infúziách. To je presne daň za to, že človek nedokáže povedať nie.

Rozumiem tomu, ale jedna vec je mať určitý štandard, druhá, že sa netreba zo seba zblázniť. Netreba si kupovať to najdrahšie auto, brať si nenormálny úver mysliac si, že táto „sláva“ a záujem potrvajú navždy. Treba to všetko brať s rezervou, stáť nohami pevne na zemi a povedať si – áno, je príjemné, že ma niekam niekto pozve a že sa na úrade ku mne správajú dobre, že policajti odo mňa chcú fotku a občas prižmúria oko, ak spravím priestupok. Ale to netrvá naveky. Podľa mňa treba žiť tak, že keď vás niekto stretne o desať- pätnásť rokov, už vás síce až tak nepozná, ale berie vás ako normálneho čestného človeka, ktorý sa správa normálne, a nie ako zašlú hviezdu, ktorej ostali len maniere.

Oslovili ma obidve komerčné televízie. Ponúkli mi postavy, o ktorých som bola od začiatku presvedčená, že hrať ich by mi neprinášalo radosť. To však neznamená, že som za seriálmi zatvorila dvere. V Česku už štvrtý rok točím seriál Vyprávěj, ktorý na príbehu jednej rodiny mapuje historický vývoj v Československu od roku 1964. Teraz sa má napríklad točiť spartakiáda, dali mi DVD, aby som sa tie cviky naučila predtým, než pôjdeme na Strahov. Mám šancu si to zopakovať, lebo ja som z generácie, čo spartakiádu zažila. Je to veľmi zábavná práca a navyše zmysluplná. V Česku to má obrovskú sledovanosť, seriál získal cenu TýTý. Je mi len ľúto, že seriál nepoznajú slovenskí diváci, lebo Česká televízia ho vysiela v rovnakom čase ako u nás súťaž Let’s Dance. Nedá sa nič robiť. Hoci priznám, že aj ja túto šou pozerám. Z profesionálneho hľadiska.

Partner, s ktorým som tancovala, býva v Banskej Bystrici. Mali sme problém zladiť si program. Zlyhalo to najmä pre moje povinnosti. Aj teraz, keď súťažiaci vypadnú, vravia rovnako ako my, že budú tancovať. No ja viem, že nebudú…

Vrátila som sa k dabingu, nahrávam reklamy, v Štúdiu S hosťujem v troch inscenáciách a v DPOH mám jedno predstavenie. V domácom Divadle Astorka ma teraz obsadili do Sna noci svätojánskej; je to tretíkrát za moju hereckú kariéru, čo idem robiť tento titul, samozrejme, vždy inú postavu s inými kolegami a iným režisérom. Veľmi sa na to teším. Aj preto si vážim ľudí, ktorí ma poznajú cez divadlo, lebo vidia, že nie som len tá Sladká zo sitkomu, čo sa stále iba rehoce, ale že viem aj niečo zahrať. Hoci divák z odľahlejších kútov Slovenska sa o tom len ťažko presvedčí. Preto sa vždy teším, keď ideme na zájazd.

Chodievam tam, ale naozaj len veľmi málo. Naposledy som bola na Dušičky. Mám tam pochovaného tatina.

Plukovníkom (smiech). Otec bol plukovník, mamina ako učiteľka bola generál. Tatino bol úžasný, za celý život doma pred nami nepovedal ani jedno škaredé slovo. Aj keď telefonoval s vojakmi, ktorí urobili nejaký hrozný „prúser“ – on bol totiž náčelník technického oddelenia a tam boli vždy nejaké problémy s tými tankami, bévepéčkami a inými „éčkami“ – nikdy som ho nepočula nadávať. Dokonca chodil fajčiť na záchod do okienka, aby nás neobmedzoval. Bol to jeden tolerantný vojak, a keď mi niekto povie, že vojaci sú, akí sú, mám na to svoj názor, lebo som vyrastala v dôstojníckej rodine. Niektorí síce mohli mať svoje muchy, ale poznám ix ypsilon povolaní, ktoré sa omnoho viac prejavujú absenciou rozumu.

Keďže ja som doma odmala nebehala, že chcem byť speváčka či herečka, ani som sa nepozerala do zrkadla a nešpúlila pery, moja mama to nebrala vážne. Povedala mi, že ak mám talent, tak sa určite presadím. Vedu z toho nerobila aj preto, že som mala v zálohe prihlášku na chemicko-technologickú – to bol dôsledok toho, že som všetko opakovala po svojej staršej sestre Ľubke. Neskôr boli svedkami mojich lokálnych úspechov, chodili spolu na všetky moje predstavenia, nevynechali ani jedno. Či už som hrala v Martine, alebo v Nitre. Len do Bratislavy sa im už akosi nechcelo. Zato sestra so švagrom držia túto štafetu dodnes.

V každom meste som sa okrem divadla niečo podučila. Martin sa mi spája s lyžovaním, Nitra s tenisom a Bratislava s kaviarničkovým štýlom života. Môžem si gratulovať, že som v každom z týchto divadiel zastihla jeho zlaté časy. Žilo sa tu takýmto družným divadelným spôsobom, našťastie som však v Astorke, kde to takto žije dodnes.

Samozrejme, že sme ako herečky o sebe vedeli dávno, potom prišla jedna spoločná televízna inscenácia. Prepuklo to až na Novej scéne, kde sme začali spolu skúšať niekoľko inscenácií, v dvoch z nich sme sa alternovali. A práve v alternáciách sa dokáže naštrbiť aj to najlepšie priateľstvo. My sme však boli atypické – keď jedna hrala, druhá si sadla do hľadiska a prevzala veci, ktoré sa jej zdali výborné, a dokázali sme sa baviť aj o veciach, ktoré až také výborné neboli. Teraz spolu účinkujeme v Štúdiu L+S v predstavení Opačné pohlavie a robí sa nám opäť dobre. Som vďačná, že s ňou môžem hrať. Sme naladené na jednej tónine, ak sa niečo stane, nemusíme si nič hovoriť, len sa na seba pozrieme a presne vieme, ako to tá druhá vníma. Je príjemné mať takéto dvojča vedľa seba.

Boli to ťažké časy. Sú však isté veci v živote, keď vám nedokáže pomôcť ani najlepší priateľ. Snažila som sa ju rozptýliť, brávala som ju na chalupu, na kávičky do mesta. Ale bolo to také, akoby som ju od niečoho trhala, len aby sa na chvíľu zabavila. Sama si musela uvedomiť, že to, čo sa stalo, nie je koniec sveta, a začať uvažovať pozitívne. Myslím, že sa jej to podarilo. Veď to na nej vidíte. Je pekná, omladla. To sa ani liftingmi nedá spraviť.

Nie som bezbožnica, veď som aj pokrstená, aj modliť sa viem, ale ja ich necítim. Zuzka mi o nich začala kupovať knižky a takto nenápadne ma k nim chcela priviesť. Musela som ju zastaviť. Ona má totiž na rozdiel odo mňa taký charitatívno-sociálny rys, s ktorým sa už narodila a ktorý riadi jej emócie. Má ho aj v kukuči. Keď sme boli na Bali, upozorňovali nás, že nám domáci budú chcieť kadečo predať, len aby zarobili nejaké peniaze. Dopadlo to tak, že keď sme sa vracali z jedného výletu, za Zuzkou sa sunul strapec detí, ktoré jej ponúkali pohľadnice na predaj, a za mnou nikto :-). Zrejme mám v kukuči niečo iné. Hoci aj ja rada pomáham, každý rok sa napríklad zúčastňujem na charitatívnom predaji v MacDonalde, výťažok z neho ide na detskú onkológiu. Chcela som sa zapojiť aj medzi darcov krvi, lenže som málokrvná, a tak ma poslali domov s tým, že sama by som potrebovala niekoľko dávok…

Máte pravdu. Vďaka tomu, že sme si zaplatili dovolenku na Kube, dostali sme k nej Dubaj grátis. Len sme si v tej eufórii neuvedomili, že je to práve v čase, keď sú tam najväčšie horúčavy. Tam som mala pocit, že tá s tou kosou stojí vedľa mňa a čaká na vhodný moment. Našťastie ju Zuza s veľkou fľašou minerálky odháňala.

Keďže mám rada zimu, takú snehovú a primrznutú, pôjdeme zrejme na moju chalupu.

Moja sestra o nej snívala, ešte keď som bola na vysokej škole. Vtedy som to považovala za hlúposť, nechápala som, čo by som tam ja, kaviarenský typ, robila. Nakoniec si ju spolu s manželom predsa len kúpila. No potom kaviarenské obdobie prešlo a nastal návrat k prírode… Začala som tam chodiť s priateľom a zapáčilo sa nám tam natoľko, že sme si vedľa nej na vŕšku, kde je spolu asi osem domov, kúpili chalupu aj my. To sú také etapy života, ktoré sa striedajú. Ale to mi Ady Hajdu nechcel veriť. Raz som si v šatni pred predstavením čítala Záhradkára a Ady mi povedal: „To nemyslíš vážne, sexsymbol nášho divadla a číta Záhradkára!“ No i prešiel čas a Adynko má chalupu v Lozorne.

Keď som sa prisťahovala, mala som bylinkovú, kvetinovú a potravinovú záhradku. Potom sa to postupne redukovalo a skončilo sa to pri kvetinovej, a tá už tiež nie je to, čo bývalo. Ale keď prídem, domáci ma zavolajú, nech si z ich záhradiek zoberiem, čo len chcem. Tak idem a vykopem si čerstvé zemiaky. Susedia sú strašne dobrí, napríklad ja hovorím, že mám kúrenie na diaľkové ovládanie. Zavolám, že prídem, a sused Janko mi zakúri. Brávam so sebou aj nášho psa Arama, je to rodézsky ridgeback, poľovnícke plemeno. Neraz sa nám stalo, že nám cez záhradu utekali srnky a zajace. Dostala som ho pred tromi rokmi na Let’s Dance. Lebo v tom čase mi zomrel môj trinásťročný ridgeback Nathan, a aby som nebola smutná, Zuzka s Paľom Topoľským mi kúpili nového. Už teraz sa preto teším, ako tam s ním v zime pôjdeme a v záhrade si s priateľom ozdobíme vianočný stromček.

Poviem to tak, nie som single, ale bývam sama. Po jedenástich rokoch sme totiž s priateľom zistili, že nám vyhovuje, keď žijeme oddelene. Máme sa však radi a je to človek, ktorého potrebujem, nielen keď mi v domácnosti niečo nefunguje…

zivot.azet.sk