Textárov by sa na Slovensku dalo zrátať na prstoch dvoch rúk. Ako si sa dostal k muzike a ku všetkému, čo s ňou súvisí?

– Raz k nám domov doviezli klavír a odvtedy som sa okolo neho motkal. Obaja rodičia vedeli hrať, otec mal kedysi kapelu, hrávali v Slovane a Slávii pesničky od The Shadows. Mama mi spievala pred spaním, a dodnes spieva vo výbornom ženskom spevokole Fortuna. V piatej triede ma dali rodičia na hudobnú, aby si odo mňa oddýchli. Mal som skvelú učiteľku, ktorá mi nosila spevníky s populárnou hudbou od Beatles či Queen, ktoré vtedy nebolo ľahké zohnať. V puberte som ale zistil, že klavír je nemotorný a že je ho ťažké odviezť niekam na chatu, tak som otcovi oprášil gitaru a učil sa na nej hrať.

Veľa tínedžerov si zvykne hrávať na gitarách, no na slovenskej populárnej scéne neprerazia. Ako sa to podarilo tebe?

– Všetko šlo akosi postupne. Nikdy som nemal v úmysle hrávať verejne. Začal som v evanjelickom kresťanskom spoločenstve, kde som každú nedeľu hrával v živej kapele. Neskôr som ale cítil, že sú tam obmedzené možnosti, čo sa týka vlastnej tvorby. Tak som začal tvoriť sám.

O čom bola tvoja prvá pieseň?

– Jednému dievčaťu som napísal pár zamilovaných básničiek. Neskôr som ich na klavíri zhudobnil. Kamaráti mi hovorili, že sú celkom dobré a že je škoda nechať ich doma. Boli to silné a veľmi úprimné texty, také milo naivné. Neboli robené účelovo, boli spontánne a pravdivé. V silných momentoch potom vznikalo aj niekoľko ďalších piesní.

– Mal som šťastie. Vyskytol som sa na koncerte Jany Kirschner v Košiciach v amfiteátri. Cez autogramiádu som za ňou zašiel a dal som jej kazetu s mojimi nahrávkami. O dva týždne sa mi ozval jej manažér Jozef Šebo, že sa mu moje pesničky páčia a že by sa s nimi niečo dalo urobiť, no musím vymeniť svoju garážovú kapelu. Poslal za mnou Košičana a výborného gitaristu Peťa Biča, ktorý vtedy hrával s Janou a odvtedy spolupracujeme. S ním som zvíťazil v Košickom zlatom poklade 2001. V košickom štúdiu SRo sme dostali možnosť nahrať debutový album. Začali nás hrávať SRo, bývalé Rock FM či Kiks. Bol to zaujímavý štart, dnes sa s už s hranosťou treba popasovať určite viac…

Čím to je?

– Netuším. Na svedomí to majú zrejme rôzne zákulisné podmienky v rádiách, bártrové obchody či nadštandardné vzťahy. Dostať sa do priazne rádií je veľké umenie.

Neodradili ťa tieto skutočnosti od muzicírovania?

– Je to taká samohecovacia sínusoida. Skúšanie, nahrávanie a koncerty sa striedajú s obdobím orientácie na texty…

Je známe, že ich tvoríš pre mnohých slovenských interpretov. Pre koho si začal písať ako pre prvého?

– Práve pre Peťa Biča. Vždy mal veľa skvostných hudobných nápadov. Tie veci sa neskôr vyskytli aj na našom druhom CD, už pod hlavičkou kapely STEREO (2006). Nato nás oslovil producent Marián Kachút, či nemáme nejaké texty pre prvú slovenskú superstar Katku Koščovú, ktorej práve robil platňu. Neskôr začali prichádzať ďalší interpreti ako Tomáš Bezdeda, Nataša Džunková, Adam Ďurica, Peťo Cmorik, Paľo Habera či Mária Čírová.

Písať piesne takému matadorovi, akým je Paľo Habera, musela byť poriadna výzva…

– To áno. Tá výzva nakopla tak, že sa mi za dva mesiace podarilo napísať sedemnásť, myslím, že skutočne dobrých skladieb.

Aká bola spolupráca s ním?

– Veľmi inšpiratívna. Mám rád ľudí s názorom na vec a rád robím veci, ktoré majú zmysel. Baví ma, keď sa nemotáme okolo horúcej kaše a keď robota odsýpa. Vedeli sme si povedať, čo je dobré a čo slabé a reagovať na to. Bola to veľmi cenná skúsenosť.

Nie je ti ľúto, že také dobré texty sú na jeho albume a nie na tvojom?

– Mrzí ma to určite za celú našu kapelu STEREO, ktorú si preto nesmierne vážim! Žiaľ, texty sa šijú na konkrétnu osobnosť, hudbu, melódiu a písať ich sebe býva niekedy ťažšie ako sa zdá.

Ktoré najznámejšie texty môžu od teba ľudia poznať?

– Môže to byť napríklad soundtrack z prvého slovenského sitcomu Susedia, pesnička Ešte stále som tu ja, alebo singel Od lásky závislí (Habera 2007), Ako málo (Team 2008), Snáď nie je hriech (Cmoro), Vrah, Láka ma, Niekde medzi tým (Stereo). S Petrom Bičom sa nám podarilo urobiť hokejovú hymnu domácemu tímu HC Košice, pesničku Bez krídel. Refrén naspievali sami hokejisti a vraj sa hráva pred každým zápasom. Vďaka textárine sa zaoberám hudbou neustále. Vďaka nej žijem a môžem koncertovať so svojou kapelou.

Čítajte viac: http://kosice.korzar.sme.sk/c/5493008/andy-durica-dostat-sa-do-radii-je-velke-umenie.html#ixzz2I55URNTh